EMDR A SPRACOVANIE TRAUMY

EMDR je spracovanie traumy, ktoré sa podobá na japonské umenie kintsugi (金継ぎ)  – „spájanie zlatom“. Kintsugi nezahladzuje ani neskrýva praskliny, ale spája ich zlatom a mení ich na ešte krajšie a jedinečnejšie umelecké dielo. Podobne EMDR nevymazáva bolestivé spomienky ani neskrýva vnútorné jazvy, ale pomáha ich spracovať tak, aby už neboli zdrojom utrpenia, ale stali sa súčasťou vnútornej harmónie, hlbšieho sebapoznania a dodali nášmu príbehu novú hodnotu  a silu.

EMDR bola vyvinutá v 80. rokoch psychologičkou Francine Shapiro a od tej doby prešla rozsiahlym výskumom. Je považovaná za jednu z najefektívnejších terapeutických metód na spracovanie traumy, najmä posttraumatickej stresovej poruchy (PTSD) [1, 2]. Dnes je uznávaná mnohými odbornými organizáciami, vrátane Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO).

EMDR sa vyvinula do samostatnej terapeutickej disciplíny, ktorá sa neustále prispôsobuje novým oblastiam terapie traumy. Štúdie ukazujú, že je účinnejšia v terapii PTSD ako kognitívno-behaviorálna alebo dialektická behaviorálna terapia [3, 4], pretože priamo ovplyvňuje neurobiologické mechanizmy spracovania traumy a umožňuje rýchlu integráciu traumatických zážitkov do vedomia. [4, 5].

AKO PREBIEHA EMDR A SPRACOVANIE TRAUMY ?

V rámci EMDR procesu sa používajú striedavé podnety, ako sú pohyby očí (napr. sledujúce prsty terapeuta), dotyky (napr. poklepkávanie na rukách či pod kľúčnymi kosťami), alebo rytmické zvuky (napr. klikanie prstami blízko uší alebo zvuky v slúchadlách). Tento proces posilňuje parasympatickú reguláciu, čím zmierňuje stresovú reakciu a vytvára pocit bezpečia. Súčasne aktivuje obe hemisféry mozgu, znižuje aktivitu amygdaly a uľahčuje spracovanie spomienok v hipokampe a prefrontálnej kôre [6]. Taktiež spúšťa procesy podobné REM spánku, ktorý spracováva emócie, konsoliduje pamäť a pomáha integrovať fragmentované spomienky do širšieho orientačného – časového a priestorového – kontextu [7, 8].

Výsledkom EMDR je, že mozog dokončuje to, čo prerušila trauma – spracováva zablokované zážitky a oslabuje ich emočnú intenzitu. Tým redukuje ich nečakanú aktiváciu v situáciách ako kritika, pocity viny či zmyslové podnety (napr. neverbálne prejavy, hlasné zvuky, zápachy), ktoré pôvodne evokovali traumatickú odpoveď. Vďaka tomu EMDR podporuje lepšiu orientáciu v prítomnosti, čím znižuje vplyv minulých emočných zážitkov na každodenný život, vzťahy a psychickú rovnováhu.

PRE KOHO JE SPRACOVENIE TRAUMY (EMDR) VHODNÉ ?

Všetky traumatické zážitky môžu byť uzdravené. EMDR je vhodná pre tých, ktorí čelili traumatickým zážitkom s veľkým „T“ (napr. nehody, násilie, strata blízkej osoby, prepadnutie, lekársky zákrok s vážnymi následkami), ako aj pre tých, ktorí zažili traumy s malým „t“ (zanedbávajúce, manipulatívne a nátlakové vzťahy) alebo komplexnú vývinovú traumu (napr. dlhodobý stres v detstve, šikanu, zanedbávanie, zneužívanie). Je účinná pri posttraumatickej stresovej poruche (PTSD) a súvisiacich ťažkostiach, ako sú úzkosti a depresie.

V prípade jednoduchých, jednorazových traumatických zážitkov u ľudí s dostatočnými vnútornými zdrojmi môže EMDR priniesť úľavu už po niekoľkých sedeniach. Pri dlhodobej alebo opakovanej traumatizácii, najmä ak pochádza z detstva, však môže uzdravenie vyžadovať viac času, kombináciu rôznych terapeutických prístupov (napr. psychoanalýza, ITSDP, AEDP) a veľa trpezlivosti zo strany pacienta i terapeuta.

EMDR umožňuje spracovať emocionálny náboj spomienok bez potreby ich podrobného analyzovania, čo ocenia najmä tí, ktorí sa cítia emocionálne vyčerpaní a nechcú sa vracať k opakovanému rozoberaniu minulosti. Pri integrácii s inými terapiami sa môže uzdravenie tráum urýchliť a prebiehať efektívnejšie [9, 10].

AKÉ PSYCHICKÉ ŤAŽKOSTI SA NEPOVAŽUJÚ ZA TRAUMU?

Existujú aj psychické problémy, ktoré síce nie sú považované za traumu, no môžu nám spôsobovať ťažkosti, ktoré za určitých okolností vedú k vážnym dôsledkom a vyžadujú odbornú pomoc. Môžu vzniknúť napríklad vtedy, keď sme dlhodobo vystavení stresu alebo žijeme v nepriaznivých vzťahoch a podmienkach, hoci ich intenzita nepresiahla úroveň typickú pre traumu s veľkým „T“ alebo malým „t“.

Takéto ťažkosti môžu prameniť aj zo štýlu rodičovstva, s ktorým sme vyrastali. Ak boli naši rodičia príliš protektívni, permisívni, zanedbávajúci, autoritatívni, dominantní, neangažovaní, príliš úzkostní a starostliví alebo ak sami trpeli vážnou chorobou, depresiou, úzkosťou či závislosťou, mohlo to ovplyvniť náš psychický vývoj. Aj keď tieto okolnosti nemusia byť traumatické v úzkom slova zmysle, môžu dlhodobo a negatívne vplývať na vývoj nášho sebavedomia, odolnosti, alebo schopnosti zvládať ťaživé emócie či nadväzovať funkčné vzťahy.

V dôsledku toho sa môžeme cítiť napríklad menejcenne, depresívne, úzkostne, osamelo, či smutne. Môžeme mať problémy s reguláciou emócií a vo vzťahoch reagovať výbušne, úzkostne, zahanbene alebo vyhýbavo. Aj keď nejde o klasickú traumu, v niektorých prípadoch môžu následky takéto vývoja výrazne zasahovať do nášho každodenného života. Našťastie existujú terapeutické prístupy, ako psychoanalýza, psychoanalytická psychoterapia, ISTDP či AEDP, ktoré nám môžu pomôcť tieto ťažkosti zvládnuť.

POVEDZME SI VIAC O TRAUME S MALÝM „t“

Čo v skratke znamená veľká „T“ trauma?

Veľké „T“ traumy sú hlboké psychické rany spôsobené závažnými, život meniacimi udalosťami.

Definujte traumu s malým „t“ bližšie a uveďte príklady veľkých traumatických udalostí

Veľká „T“ trauma (rana, zranenie) vzniká v dôsledku extrémne stresujúcich a šokujúcich udalostí, ktoré ohrozujú náš život alebo fyzickú integritu, spôsobujú extrémny pocit bezmocnosti a presahujú naše schopnosti zvládania [4]. Typickými príkladmi traumatických udalostí sú priemyselné či dopravné nehody, vážne ochorenia, fyzické alebo sexuálne násilie, znásilnenie, náhla strata blízkej osoby, týranie, vojnové konflikty či prírodné katastrofy. Patria sem však aj lekárske pochybenia s vážnymi následkami, komplikované pôrody či dlhodobé vystavenie fyzickému alebo psychickému násiliu vo vzťahoch.

Ako vzniká trauma s veľkým „T“ a aké sú dôsledky?

Keď sa nachádzame v traumatickej situácii a nemáme dostatočnú podporu blízkej osoby, tak môže prestať fungovať prirodzená schopnosť nášho mozgu spracúvať tieto hrozné udalosti a zmysluplne ich integrovať do našej osobnosti. Týmto spôsobom sa môže zablokovať aj proces auto-regulácie
(samoliečby). Neznesiteľné emócie a telesné reakcie, ktoré zažijeme počas traumatickej udalosti, ostanú izolované. Naša psychika tieto zážitky disociuje (t.j. „oddelí“, „uzavrie,“ „zapuzdrí“ alebo „uzamkne“) do nevedomých častí nášho organizmu, predovšetkým do implicitnej pamäte a telesných vzorcov napätia a stresovej reaktivity [8, 11, 12].[1] Týmto spôsobom sa zabezpečí krátkodobé prežitie a fungovanie, no dlhodobo môžu tieto izolované zážitky viesť k posttraumatickým symptómom.

Kedy a v akých typických situáciách sa môže stať, že nespracovaná „T‘ trauma začne ovplyvňovať naše pocity a správanie?

Nespracované zážitky ostávajú v našom tele nevedome prítomné a nemáme nad nimi vedomú kontrolu. Obvykle sa reaktivujú v situáciách, keď natrafíme na osobu alebo okolnosti, ktoré nášmu mozgu v niečom pripomenú prežitú traumatickú udalosť. Spúšťačom môžu byť rôzne zmyslové podnety, ako sú hlasné zvuky, pachy alebo dotyky, alebo pohľad na predmety, ktoré evokujú traumatickú udalosť. Ak sme zažili dopravnú nehodu, spúšťačom môže byť jazda autom, zvuk motora či škrípanie pneumatík. Alebo ak sme boli obeťou sexuálneho násilia, tak môžeme mávať silné telesné reakcie na dotyky na určitých miestach tela. Ak sme zažili traumu vo vzťahu, spúšťačom môže byť prítomnosť autoritatívnej osoby, určité neverbálne prejavy, násilné správanie v okolí alebo ohrozujúca, nátlaková komunikácia.

Aké sú typické prejavy a symptómy nespracovanej „T“ traumy?

Trauma sa typicky sa prejavuje emočným precitlivením (náhle panické, ustrašené, úzkostné, vyhýbavé, ale aj agresívne a vznetlivé správania), emočnou deaktiváciou (odizolovanie od emócií; pasívne pozorovanie života), telesnými symptómami (náhla stuhnutosť, tras, bolesti hlavy, brucha, únava), disociáciami (pocit odtrhnutia od tela, sveta, reality; zahmlenie alebo strata pamäte; zmena identity, nočné mory), alebo flashbackmi (náhle živé prežitky traumy, náhla strata kontaktu s prítomnosťou). Môžeme pociťovať pretrvávajúci pocit ohrozenia, problémy s dôverou voči iným aj sebe samým. Alebo máme problémy udržiavať alebo nadväzovať hlboké vzťahy. Prípadne sa považujeme za slabých, bezmocných, hodných hanby alebo nenapraviteľne poškodených.

Ako prebieha Terapia veľkej „T“ traumy?

V prvom rade Vás možno poteší informácia, že na spracovanie traumy s veľkým „T“ je EMDR jednou z najúčinnejších terapeutických metód, pričom viaceré štúdie preukázali jej účinnosť [1, 2]. EMDR tu je, aby nám pomohla vrátiť sa k emocionálnej stabilite a spracovať tieto ťažké zážitky s veľkým „T“. Psychoterapia psychickej traumy zahŕňa jasné a zrozumiteľné vysvetlenie príčin, prejavov a terapeutických postupov, čo robím cez psychoedukáciu. Spolu vytvárame bezpečné prostredie s dohodnutými hranicami, ktoré nám umožňuje aktívne sa podieľať na rozhodovaní o priebehu terapie. Úspešná terapia nám pomáha premeniť stále živé traumatické zážitky na spomienky, čím zanechávame minulosť v minulosti [13].

POVEDZME SI VIAC O TRAUME S VEĽKÝM „T“

Čo v skratke znamená malá „t“ trauma?

Malé „t“ traumy typicky označujú emocionálne zranenia spôsobené dlhodobým a systematickým emocionálnym stresom.

Definujte traumu s veľkým „T“ bližšie a uveďte príklady malých traumatických udalostí

Malé „t“ traumy sú časté opakujúce sa stresové a frustrujúce skúsenosti, ktoré postupne podkopávajú sebahodnotu a sebadôveru človeka. Hoci nie sú život ohrozujúce, môžu byť emocionálne bolestivé – často zahŕňajú opakované pocity neistoty, hanby, viny alebo emocionálneho zranenia. Ich dlhodobý vplyv na psychiku závisí od frekvencie, trvania a intenzity zážitkov, ako aj od individuálnych ochranných faktorov, ako sú podpora blízkych, osobnostná odolnosť a schopnosť spracovať nepríjemné skúsenosti.

Typickým príkladom je chronické emocionálne zanedbávanie (napr. rodičia/partneri dlhodobo ignorujú alebo bagatelizujú naše emócie; rodič ej dlhodobo depresívni), opakovaná kritika (napr. kritika rodiča/partnera ako výchovný nástroj namiesto konštruktívnej spätnej väzby), šikana (dlhodobé znehodnocovanie, znevažovanie alebo výsmech rodičov, súrodencov, spolužiakov či partnerov) či nadmerné požiadavky a psychický nátlak (napr. rodičia/partneri manipulujú naše emócie a vyvíjajú tlak, aby sme dosahovali úspechy v škole/športe alebo preberali zodpovednosť za ľudí/veci, ktoré nie sú našou povinnosťou). Niektoré formy sexuálneho nátlaku alebo nevhodného sexuálneho správania môžu mať charakter malej „t“ traumy (napr. rodič nás vystavuje nevhodným sexuálnym komentárom, partner vyvíja psychický nátlak v sexuálnej oblasti), avšak sexuálne zneužívanie ako také sa obvykle považuje za „veľkú T“ traumu, najmä ak zahŕňa fyzické násilie alebo hrozbu.

Medzi malé „t“ traumy patria aj náhle alebo dlhodobé straty so silným emocionálnym dopadom (napr. strata blízkej osoby v detstve, sociálne vylúčenie, strata majetku), ako aj chronické vzťahové situácie, v ktorých sa cítime odmietaní, nechápaní alebo bezmocní. Môže ísť o dlhodobé emocionálne odcudzenie (napr. naše prejavy lásky a záujmu sú rodičmi/partnermi dlhodobo odmietané), opakovane ignorovanú snahu o vysvetlenie (keď sa snažíme niečo objasniť, ale stretávame sa s nezáujmom) alebo beznádej pri pokusoch o zmenu dynamiky vo vzťahu (napr. opakované snahy o riešenie konfliktov, ktoré ostávajú bez odozvy). Malé traumy môžu byť spôsobené aj ekonomickou neistotou a pocitom nespravodlivosti (napr. dlhodobý stres zo straty práce alebo finančných problémov). Dlhodobé vystavenie týmto faktorom môže viesť k psychickým následkom podobným traume, najmä ak je spojené s pocitom bezmocnosti.

Ako môžeme odlíšiť malú „t“ traumu od veľkej traumy „T“  ?

Dôležitým rysom „malých“ tráum je ich opakujúci sa charakter a systémová povaha, kde sa zranenia a stres naakumulujú a môžu mať dlhodobý účinok. V tomto kontexte je potrebné rozlišovať medzi malou „t“ traumou a tzv. veľkou „T“ traumou – tá sa často spája s extrémnymi, život ohrozujúcimi zážitkami, kým malá „t“ trauma sa týka menej násilných a intenzívnych, avšak chronickejších a systematickejších (dlhodobo naukladaných) zranení vo vzťahoch. Malé „t“ traumy nie sú tak explicitne disociované ako pri veľkej traume „T“, ale môžu sa hromadiť a postupne meniť naše vnímanie seba a vzťahov ako aj naše správanie.

Kedy a v  akých typických situáciách sa môže stať, že nespracovaná „t‘ trauma začne ovplyvňovať naše pocity a správanie?

Spúšťače malej „t“ traumy sú často vzťahového charakteru. Môže to byť rôzne zmyslové podnety, ako nepríjemné alebo odmietavé reakcie, kritika, emocionálne chladné správanie či ignorovanie (zacítime náhlu a silnú úzkosť, pocity hanby, neistoty alebo dokonca hnev). Spúšťačom bývajú situácie, kedy nás rovesník, partner/ka alebo blízka osoba náhle skritizuje, odsúdi, odmietne, odignoruje (zacítime silnú bolesť a strach z odmietnutia). Ale môžu to byť aj situácie, kedy sa počas konfrontácie náš rodič/partner/ka stiahne a odoprie nám blízkosť (cítime náhle strachy z opustenia), alebo na nás verbálne znehodnotí a zneváži (cítime silný strach, hanbu, vinu, či bezmocnosť).

Aké sú typické prejavy a symptómy nespracovanej „t“ traumy?

Prejavy sa môžu podobať na tie pri traume s veľkým „T.“ Cítime sa preťažení každodenným životom, trpíme vnútornou neistotou vo vzťahoch, preceňujeme alebo podceňujeme význam svojich pocitov a potrieb. Považujeme za bezmocných, menejcenných, neschopných, nedostatočných. Môžeme mať pochybnosti alebo presvedčenia, že sme narušení, defektní, prípadne nehodní pozornosti a lásky. Typickým prejavom bývajú ťažkosti vo vzťahoch, v rámci ktorých nás môžu situačne zaplavovať emócie, ktoré nedokážeme regulovať (ustrnutie, panické záchvaty, výbuchy zlosti, silné pocity opustenosti, strachy z odmietnutia, strachy z rozhodnutia, sociálne úzkosti, zvýšená citlivosť na kritiku).  Patria sem aj pretrvávajúce pochybnosti, neistoty a ťažkosti odlíšiť, či sú naše úvahy, správania, alebo emocionálna reakcie primerané, alebo neprimerané danej situácii a udalosti.

Príkladom dlhodobého vyrovnávania sa s traumou s malým „t“ môže byť aj zvýšený perfekcionizmus, vyhýbanie sa konfrontáciám, stavanie sa do pozície obete, prehnané obavy o budúcnosť, ťažkosti relaxovať, chronická potreba kontroly alebo nadmerná starostlivosť o iných. Tieto reakcie môžu slúžiť ako stratégie na udržanie pocitu bezpečia a predchádzanie ďalšiemu emočnému diskomfortu, hoci dlhodobo môžu viesť k vyčerpaniu či zníženej psychickej flexibilite.

Ako prebieha terapia malej „t“ traumy?

Na spracovanie malej „t“ traumy sa často osvedčila kombinácia rôznych terapeutických prístupov [5]. Kým EMDR terapia pomáha spracovať konkrétne bolestivé spomienky, psychodynamické terapie ako psychoanalýza, ISTDP či AEDP podporujú hlbšie pochopenie emocionálnych vzorcov a ich prepojenie so súčasným prežívaním[14, 15]. Psychoterapia traumy by mala obsahovať fázu stabilizácie, spracovávania a integrácie, pričom terapeut aj klient spolupracujú na definovaní tempa, intenzity, a smeru procesu uzdravovania. Integráciou týchto prístupov sa proces uzdravovania ešte viac zlepšuje, pričom psychoterapia pomáha premenu traumatických zážitkov na „normálne“ spomienky a zabraňuje ich pretrvávaniu v našej psychike.

1. Shapiro, E. and L. Maxfield, The Efficacy of EMDR Early Interventions. Journal of EMDR Practice & Research, 2019. 13(4).
2. Organization, W.H., Guidelines for the management of conditions that are specifically related to stress. 2013.
3. Van der Kolk, B.A., The body keeps the score: Memory and the evolving psychobiology of posttraumatic stress. Harvard review of psychiatry, 1994. 1(5): p. 253-265.
4. Van der Kolk, B., The body keeps the score: Mind, brain and body in the transformation of trauma. 2014, New York: Penguin UK.
5. Maxfield, L. and L. Hyer, The relationship between efficacy and methodology in studies investigating EMDR treatment of PTSD. Journal of clinical psychology, 2002. 58(1): p. 23-41.
6. Valiente-Gómez, A., et al., EMDR beyond PTSD: A systematic literature review. Frontiers in psychology, 2017. 8: p. 1668.
7. Rho, Y.-A., J. Sherfey, and S. Vijayan, Emotional Memory Processing during REM Sleep with Implications for Post-Traumatic Stress Disorder. Journal of Neuroscience, 2023. 43(3): p. 433-446.
8. Pagani, M., et al., Eye movement desensitization and reprocessing and slow wave sleep: a putative mechanism of action. Frontiers in psychology, 2017. 8: p. 1935.
9. RalaUS, D., Spracovanie traumatických zážitkov pomocou očných pohybov EMDR. Psychiatria, 2006. 13: p. 167-76.
10. Rydberg, J.A. and J. Machado, Integrative psychotherapy and psychotherapy integration: The case of EMDR. European Journal of Trauma & Dissociation, 2020. 4(3): p. 100165.
11. Pagani, M., et al., Neurobiological correlates of EMDR monitoring–an EEG study. 2012.
12. Vojtova, H. and J. Hasto, Neurobiology of eye movement desensitization and reprocessing. Activitas Nervosa Superior, 2009. 51: p. 98-102.
13. Seidler, G.H. and F.E. Wagner, Comparing the efficacy of EMDR and trauma-focused cognitive-behavioral therapy in the treatment of PTSD: a meta-analytic study. Psychological medicine, 2006. 36(11): p. 1515-1522.
14. Monteleone, P.O.K., Intensive Short-Term Dynamic Psychotherapy for the Treatment of Trauma, in Experiential Therapies for Treating Trauma. 2024, Routledge. p. 75-89.
15. Del Prete, A., Healing Trauma: AEDP Improves Attachment and Self-Perception in Adults With Diverse Childhood Trauma Histories: A Quantitative Study. 2022, The Wright Institute.

[1] Vďaka citovaným štúdiám z psychotraumatológie je možné sa nazdávať, že počas traumatickej udalosti sa nadmerne aktivuje amygdala, ktorá spustí stresovú reakciu (nielen boj a útek  najmä zamrznutie). Hyper-aktivovaná amygdala zároveň zníži aktivitu hipokampov a prefrontálnej kôry, pomocou ktorých sa racionálne spracúvajú a časovo organizujú spomienky. No a práve v čase, keď je amygdala príliš aktívna, tak sa spomienky ukladajú v nespracovanej, fragmentovanej podobe – ako izolované zmyslové a emočné vnemy namiesto súdržných a pochopiteľných príbehov.